Valaská Belá je jednou z najstarších osád belansko-rudnianskej doliny.
O vzniku obce niet presnejšieho dáta. Názov Valaská Belá – Bella Valaszka sa prvý krát vyskytuje v listine z roku 1120, ale táto listina sa pokladá za falzum. Až koncom 13. storočia máme maďarský záznam ( rok 1272) – Bélapatak, z ktorého môžeme len usudzovať, že Valaská Belá vznikla v dobe kolonizácie Slovenska na prelome 12. storočia a zvlášť zosilnenej v druhej polovici 13. storočia po tatárskom vpáde.
Smerodajná listinná zmienka o vzniku obce je však až z roku 1324(pod menom Belafelde).
Vo Féjerovom Codexe Diplomaticus Hungariae je prvá zmienka o obci z roku 1272, 1324, kde sa spomína Belapotok ako hranica medzi Košecou a Zliechovom. Ako Bulaa sa spomína v roku 1553 pri súpise port (usadlostí). V Terézianskom súpise z roku 1753 je Bela. V Lexe obcí z roku 1808 od G. Lipovského je Bella. Valaszka a Valaszka Bela je označená v daňovom súpise z roku 1828. Vyskytli sa aj názvy Walaska Béla a Valaská Bělá.
Ďalšie názvy obce v niektorých rokoch: 1774 – Bela, 1786 – Bella, 1808 – Bela, Valaszá Bella, Walaská Bela, 1863-1898 – Valaszkabella, 1900 – 1913 – Belapotaka, 1920 – Valašská Belá, 1927 – Valaská Belá.
Podľa Vlastivedného súpisu obcí bola Valaská Belá založená na valašskom práve. Vznikla z kopaničiarskych osád.
Základom obce je osada Sebedružka, ležiaca na úpätí Homôlky, ktorá oddeľovala Nitriansku župu od Trenčianskej župy. Postupom času sa Sebedružka stala lazom a stred obce sa posunul na dnešné miesto. Osadu založili zemepáni Ujfallussyovci a Rudnayovci. Majitelia Košeckého hradu Petroczyovci viedli s týmito rodinami boje od roku 1543 až do roku 1591.
V roku 1324 obec patrila Ujfalussyovcom, od roku 1427 Bossányovcom, neskôr nitrianskemu biskupovi, Rudnayovcom, Splényiovcom. V 16. storočí bola Valaská Belá definitívne kráľovskou kúriou priznaná Ujfallussyovcom a Rudnayovcom.
V rokoch 1883-1945 existoval v obci Obvodný notársky úrad, patriaci do okresu Prievidza.
Valaská Belá patrila do Nitrianskej župy, a od roku 1949 do roku 1959pod okres Ilava, kraj Žilina.
Od 1. januára 1959 bola obec znovu začlenená do Prievidzského okresu.
Pôvod názvu obce
O pôvode názvu obce Valaská Belá nie sú žiadne záznamy, ale kolujú o tom len rôzne povesti. Pomenovanie prvej časti názvu „Valaská“ vyplýva z pôvodného zamestnania obyvateľov – pasenie oviec a salašníctvo. Pôvodní obyvatelia sa sem dostali pravdepodobne v období valaskej kolonizácie a keďže tu nenašli vhodné terénne podmienky pre tento druh zamestnania, usadili sa. Niektorí pastieri prišli až z Rumunska, napr. Sikelovci, o čom svedčí často sa vyskytujúce meno Siekel.
Druhá časť názvu obce „Belá“ sa dá vysvetliť rôzne. Pravdivý je názor, že táto časť názvu je starobylejšia a vznikla podľa bystrej bielej vody Belanky, ktorá pramení na úpätí vrchu Homôlka. Sú však aj názory, že Belá je odvodená od belanskej doliny, alebo bieleho belanského kroja. Ba dokonca koluje aj povesť, že za tatárskeho vpádu sa skrýval v belanských salašoch Belo IV. (v roku 1241), keď utekal cez Gemer do Nitry a odtiaľ do Záhrebu. Je to dosť pravdepodobné, pretože obec sa spomína ako Bélapotaka, čo možno z maďarčiny preložiť ako Biely potok, ale aj Bélov potok.
Obec a jej obyvatelia
Obec Valaská Belá nie je osadou čistého typu. Najstaršie domy boli stavané do podoby kruhovej, netvoriac domorad, ale takzvané „grunty“. To znamená, že domy, nielen obytné, ale i hospodárske stavby boli postavené okolo spoločného dvora (k najznámejším gruntom patrili – Slugňov, Labov, Tantošov, Králov, Topákov grunt...) Spoločné mali kamenné, jednoposchodové komory. Pred komorami boli pitvory, ktoré mali tvar oblúkových výklenkov, zvané rampúchy. Jednotlivé grunty boli od seba vzdialené 100-150 m. Tým obec nadobudla pretiahnutý tvar.
1 až 2 grunty (niekedy aj viac) tvorili laz.Najväčším lazom bol Bukovec, ktorý mal okolo 30 domov. Spolu bolo 99 lazov.
Niektoré lazy sú od centra obce vzdialené 5-6 km. V zime bol k nim prístup neľahký a tieto miesta boli odrezané od sveta. V lete tam bol nedostatok vody, a preto obyvatelia boli nútení chodiť pre vodu viac ako 1 kilometer. Ľudia na lazoch žili ťažký život a vo všetkom boli odkázaní len na svoje vlastné sily.
Obyvatelia lazov boli príslušníci jednej rodinnej vetvy alebo jednej rodiny. Názvy lazov boli pomenované podľa jednotlivých rodín (napr. Kochanovci, Pánisovci), alebo podľa zemepisných oblastí (pod Skalkou). Niektoré postupom času zanikli. Ťažké životné podmienky nútili ľudí sťahovať sa dole do dediny. V súčasnosti žijú ľudia len na niektorých lazoch. Väčšina domov na lazoch je prestavaná na rekreačné chaty a chalupy.
Domysa stavali z dreva. Boli to malé, nízke, drevené domčeky, pokryté boli slamou, bez akýchkoľvek architektonických ozdôb. Interiéry neboli ozdobované vôbec, pretože boli celkom zadymené a začiernené dymom a sadzami z ohniska v izbe, keďže dym z neho nebol odvádzaný komínom, ale celou povalou a prípadnými štrbinami (domy boli pôvodne bez komína).
Dom sa skladal z dvoch miestností– z komory a izby.
Neskôr sa domy stavali z pálenej i nepálenej – surovej tehly. Našli sa však aj domy z kameňa, najčastejšie z vápenca. Tieto domy boli už úhľadnejšie, dym vychádzal komínom. Slamená strecha bola nahradená šindľom, neskôr škridlou a eternitom.
Pôvodným zamestnaním Belanov bolo pasenie oviec a salašníctvo. Ovce chovali gazdovia z dediny i lazov, tí bohatší vlastnili aj 120 oviec. Tiež sa venovali poľnohospodárskym prácam a chovu dobytka. Lepší gazdovia orali so zapriahnutými volmi, zriedka s koňmi, tí chudobnejší len s kravou. Okrem dobytka chovali kozy a hydinu. Pokles chovu nastal v 60-tych rokoch 20. storočia, pretože bol obmedzený industrializáciou krajiny.
Na jar roku 1949 bolo založenéJRD I. typu,ktoré začalo hospodáriť na jeseň v roku 1949 na výmere 400 ha.
V obci bola dobre zastúpená aj domáca výroba.Ľudia si vedeli doma vyrobiť truhlice na obilie, šatstvo, drevený riad, koše na zemiaky a ovocie, metly, či súkno. Z potravín vedeli dopestovať takmer všetko – z plodín najviac zemiaky, kapustu, jačmeň, ovos, konope, ľan, zo strukovín hlavne fazuľu a hrach, ďalej cibuľu, kvaku, mak a pre dobytok kŕmnu repu. Nedostatkom bola soľ a cukor.
V 18. storočí v obci pracovali mlyny, súkennícka valcha a traja kováči.
Nízka kvalita pôdy, zaostalé poľnohospodárstvo a relatívna preľudnenosť kraja boli jednou z hlavných príčin, ktoré nútili obyvateľov hľadať iné formy existencie, ako bolo tradičné obrábanie zeme.
Už v prvej polovici 18. storočia sa tu objavili rozvinuté formy podomového obchodu a potulného zamestnania. Išlo o sklenárstvo a oknárstvo.Pôvod oknárstvu vo Valaskej Belej dali počiatky výroby tabuľového skla v gápelskej sklárni.
Vznik gápelskej sklárne spadá do obdobia, kedy sa sklárne zakladali vo veľkom počte na šľachtických a cirkevných majetkoch, aby sa zúžitkovalo vtedajšie veľké a nevyužité bohatstvo lesov na našom území. Svoje výrobky miestna skláreň dopravovala najskôr po ceste do 30 kilometrov vzdialenej železničnej stanice Nováky. Neskôr, od roku 1925, po úzkokoľajke Ilava-Zliechov-Gápel.Kuriózna sklárska preprava však netrvala dlho, pretože v roku 1929 bola skláreň v Gápli zrušená.
Podomoví obchodníci z Valaskej Belej sa výrazne zaslúžili o rozšírenie dobrého mena gápelského tabuľového skla, ktoré roznášali v krošni na chrbte.
Hovorí sa, že prvým oknárom z Valaskej Belej bol Ján Sivák od Kršákov, ktorý naučil zasklievať okná ostatných belanov a tak sa stala Valaská Belá kolískou slovenských oknárov.
Spočiatku mali oknári voľnosť v podnikaní a mohli sa pohybovať bez obmedzenia. Za zárobkom chodili hlavne do Pešti, ale aj do Eséku, Bukváru, Dolováru a Báčky, neskôr už len na Dolnú zem a Moravu. Vravelo sa, že idú na „hauzírky“.
Mestské úrady v maďarských a českých mestách im v polovici 19. storočia začali brániť pri vstupe, boli trestaní a posielaní domov. Od roku 1902 bol oknárom vstup povolený iba v tom prípade, ak mali živnostenskú legitimáciu.
Cez prvú svetovú vojnu podomový obchod stagnoval a oknári sa vracali domov. Po vojne sa zmenili podmienky pre prevádzanie podomového obchodu, oknári stratili niekdajšie rajóny, už nemohli „hauzírovať“ po Maďarsku a Juhoslávií, ostalo im len územie Československej republiky.
I keď oknári veľa toho nezarobili, nevedeli sa zdržať doma, museli „hauzírovať“ po svete, lebo doma by nezarobili ani toľko. Odchádzali po skončení letných prác na poli v auguste alebo v septembri. Domov neprichádzali pravidelne a nie všetci naraz. Z toho vzniklo aj belanské porekadlo : „Vtedy bude koniec sveta, keď sa na Belej všetci oknári zídu“.
Belanskí oknári a sklári vytvorili profesiu, ktorá vynikla ako slovenské národné špecifikum. Dnes sa už síce život zmenil, ale prítomnosť naväzuje na dedičstvo oknárov, ktorí vštepili prítulnosť ku sklu celým generáciám. Dali tak prvý impulz pre vznik sklárskeho výrobného družstvavo Valaskej Belej.
V obci bola zastúpená aj textilná výroba - výrobné družstvo Ľudová tvorba vo Veľkom Rovnom mala od roku 1951 prevádzku textilnej výroby vo Valaskej Belej. Práve s Ľudovou tvorbou SVD Krištáľ vo svojich začiatkoch úzko spolupracoval. Predmetom výroby Ľudovej tvorby boli bavlnené šatky, uteráky, posteľné tkaniny, obrusy a iné produkty. V dôsledku nedostatku kvalitného materiálu a vysokým dopravným nákladom ako aj slabému odbytu prevádzka vo Valaskej Belej ukončila v roku 1994 svoju výrobu.
