Jazyk je jedným zo základných znakov každého národa. Pretože slovenský jazyk je naším národným jazykom, musíme ho neustále pestovať a zdokonaľovať sa v ňom. I keď je spisovná forma jazyka záväzná, používa sa i štandardná a subštandardná forma národného jazyka, v ktorej prevažujú nespisovné prvky.
Nárečia okresu Prievidza sú nejednotné, príčinou čoho sú hospodársko-administratívne rozdelenia a historické udalosti, ako napr. kolonizácia. Keďže nárečie Prievidzského okresu patrí do oblasti horného Ponitria, ktoré bolo súčasťou Nitrianskej župy, mohli by sme ho zaradiť medzi západoslovenské nárečia. Po zániku žúp a vzniku okresov bol okres Prievidza zaradený do Stredoslovenského kraja. Podľa Rudolfa Krajčoviča, odborníka dejín slovenského jazyka, historickej dialektológie, slavistiky a onomastiky, hornonitrianske nárečie je nárečím stredoslovenským.
Nárečie Valaskej Belej
Je typickým príkladom zmiešaného nárečia. Je to hraničné nárečie. Príčinou vzniku tohto druhu nárečia ja jednak hraničná poloha obce medzi jednotlivými krajmi, aj dočasné zadelenie obce do Ilavského okresu a nemalou mierou prispel aj spôsob osídľovania.
Horné lazy a centrum obce boli osídľované smerom od Ilavy. Výslovnosť obyvateľov žijúcich na tomto území je tvrdá, čo je charakteristickým znakom západoslovenského nárečia.
Dolné lazy majú mäkké nárečie ako dediny Rudnianskej doliny, ktoré spadajú do stredoslovenského nárečového celku.
Niektoré prvky z jedného nárečia prenikli do druhého nárečia a naopak.
V súčasnosti nárečím hovoria len najstarší obyvatelia, ale aj v ich reči nájdeme veľa spisovných prvkov. U strednej generácie sa z charakteristických znakov zachovala najčastejšie len tvrdšia výslovnosť spoluhlások d, t, n, l.
Charakteristické znaky nárečia Valaskej Belej
Hláskoslovie
- vokál äsa vyslovuje ako e(večí, peta, pet) alebo aj ako a(pamatam, vačina)
- namiesto samohlásky usa vyslovuje aj o(moseli, šnorka, šnoruvat)
- vokál osa môže vyslovovať ako e(stánek, obojek, predek) alebo ako u(štrikuvat, krojuvané)
- diftong ôsa vyslovuje ako ó(pódeš, mój), v(kvon), e(slivečki)
- ostatné diftongy sa vyskytujú v nárečí, napr. ie(pieraunice, vibieranie, šitie, dierečka), niekde sa však vyslovuje ako e(perká, zeberem) alebo í/títo, ví, smí)
- diftong iana konci slova a vo vnútri sa vyslovuej ako á(nakrútá, nosá, robá) alebo ako e(prátelé)
- konzonanty d, t, n, lsa vyslovujú mimoriadne tvrdo (deti, dedina, ked, kde)
- konzonant ľsa vyslovuje iba tvrdo (rola, tela, mašla)
- na začiatku slova pred konzonantami vzaniká (lani, šecko, šak)
- záverové konzonanty d, t, kna asimilačných miestach vypadávajú (volade, štasní, sannút)
- spoluhlásková skupina šťsa vyslovuje ako št(štastní, ešte)
- spoluhláskové skupiny dl, dnsa často vyslovujú ako ll, nn(jella, jenna, zanní) alebo d vypadáva (špenlíki)
- namiesto konzonantu chsa vyslovuje k(kceš, skovat)
- namiesto konzonantu hsa vyslovuje ch(lachko)
- namiesto konzonantu chsa vyslovuje aj h(nehat)
- vynecháva sa konzonant d(srco)
Tvaroslovie
Podstatné mená
- v nom. pl. muskulín sú tvary: otcová, gazdová, dedová
- v inštrumentáli sg. feminín sú tvary: s ženú, so zicherkú
- v nom. sg. neutier sú tvary: srco, prso, pleco; v pl. srcá, prsá, plecá
- v datíve sg. sa používa predložka pri: pri školu, pri potok, pri most
- v zdrobneninách sa používa aj koncovka -ek: pohárek
Slovesá
- neurčitok je zakončený na t: robit, vázat, pamatat
- namiesto 3. os. pl. sú sa používa aj tvar sa: Oni sa dobrí! Uš sa hotoví?
- 3. os. pl. je zakončená na -a: robá, nosá, chodá
Prídavné mená
- blečá (bledšia), cirková (odtieň žltej farby do okrova), rudená (odtieň oranžovej farby), perkuvaní (pierkovaný), postovné, ondaté, šeljaké, zrebné...
Zámená
- ništ, šecko, oné, totok, bárčo, bárkto, hento, hinto, keré, semo...
Číslovky
- bárkolko, više rázi, vác...
Príslovky
- čil (teraz), lani, otál, spošika (šikmo), volakedi, potál, zvláš...
Zdroj:
Iveta Šlabjarová, Diplomová práca, 1993