Valaskú Belú v roku 1920 navštívil český akademický maliar Jaroslav Vodrážka v rámci plánovaného putovania po Slovensku s priateľom maliarom Petrom Dilingerom. Svoje putovanie nazvali "Po stopách Jiráskovho bratstva". Na odporúčania a podnet profesora Zíbrta pricestovali z Čiech do Trenčína, odtiaľ do Trenčianskej Teplej, na Porubu a Valaskú Belú, kde chceli na vlastné oči vidieť ľudí v najzachovalejších a najkrajších slovenských krojoch. Putujúc do odľahlého ale krásneho kúta Slovenska išli po stopách významného českého maliara a ilustrátora Jozefa Mánesa, ktorý tu priamo, bez zbytočného mudrovania opísal starodávny kroj horalov. Podľa Mánesa bol práve belanský kroj základom neskoršej rekonštrukcie obliekania pohanských Slavianov. Mánes zachytil belanský ženský kroj na známom akvareli, ktorý je publikovaný v Žákovskej mánesovskej monografii Lid československý, označený ako: Marina Kurinzova, Wallaska Bella, Neutrer Comitat. Pekná Marína vo všednom, každodennom plátennom oblečení pokojne a trpezlivo stojaca so sklonenou hlavou, zavitá bez výšiviek aj na pleci, golieriku a v páse len poskromne tak upútala Vodrážku, že mu nedalo, aby sa nechcel podívať na tú Belú po I. svetovej vojne ešte raz, aby sa presvedčil, či sa tu ešte udržali a nosia vzácne kroje. A aby sa dozvedel, kto vlastne je tá Marína, zvečnená na známom Mánesovom akvareli.O živote Maríny sa dozvedel od jej dcéry Dr. Krúpovej, že Marína Kurincová sa narodila 13. júla 1837 vo Valaskej Belej ako Marína Lúchavová a 4. novembra 1851 sa vydala za Pavla Kurinca. Zomrela päťdesiatročná. Mala dve dcéry a syna. Od tých čias, ako sa dala namaľovať, ju rodáci volali Mária Kurincová-maľovaná.
Vodrážka a Dilinter obdivovali nielen zachovalý kroj, ale aj: "vzácne bučiny, ktoré ich uvítali na Homolke, vekovité buky narastené v pôde-nepôde, pevne sa držiace oproti zlým vetrom kolenatými koreňmi len v biede skál, ktoré svedčili tu o neustálom boji o život". Po večeroch sa rozprávali s miestnymi obyvateľmi o zvykoch, tradíciách a kultúre dediny. Počúvali ľudové piesne (texty mnohých ich tak upútali, že si ich zapísali a sú publikované v monografii). Pri rozhovoroch oni chválili zachovaný kroj a vzácne bučiny, Belanci sa zase čudovali "čo na tom krivom a hrčatom mrcha dreve vidia vzácneho".
O putovaní a zážitkoch Jaroslava Vodrážku, veľkého obdivovateľa slovenského ľudu spod Strážovských vrchov, je možné dozvedieť sa viac z jeho poznámok z leta 1946, v ktorých zachytil prežité a poznané z nášho kraja. Zborník cestopisných čŕt bol vydaný v jubilejnom roku stého výročia úmrtia Jozefa Mánesa v Matici Slovenskej, v Martine r. 1973. Táto publikácia je súčasťou zbierky v miestnej ľudovej knižnici.
Zdroj:
Jaroslav Vodrážka, Mánesovou stopou
